Otec, počuješ ma aj tam hore?

Autor: Janka Antalová | 16.2.2017 o 17:39 | (upravené 19.2.2017 o 9:51) Karma článku: 8,80 | Prečítané:  673x

Toto je pre teba, do neba. Kniha o tebe a o mne sa už dávno dopísala, ale patrí sa ešte napísať doslov.

Čakala som ťa, aj keď si odišiel, za lavicami na gymnáziu som ťa čakala. Že mi zakývaš a ukážeš prstom na zelenú embéčku.  Na hodine literatúry sme mali za úlohu napísať list rodičovi. A ja som cítila povinnosť, napísať tebe. Aj keď tvoj odchod bol ešte čerstvý a rakovina sa prihlásila o slovo. Keď som recitovala, každá vyslovená veta bola ťažká akoby sedela na pleciach, zadúšala som sa slzami a vybehla z triedy. Nevzdala som to a o dva dni sa prihlásila znova, profesorka to asi vycítila. Vedela som, že počúvaš s dlaňou na ústach. 


Spomienky si skladám ako farebné guličky do vrecúška. Starostlivo odkladám. Dieťa si pamätá také malé momenty, na ktoré si už možno zabudol. A ja ti ich nemám ako sprítomniť. Pohľady, keď si ma učil obaľovať rezne. Múka, vajíčka, strúhanka a ty. Žmurknutie, keď si vtipkoval aj keď som niečo vyviedla. V tvojich očiach nebola prísnosť, ale akési porozumenie. 


Viem, že si bol so mnou na maturite, viem, že si bol so mnou na stužkovej a tvoja záhadná fotka vo vrecku bratovho saka až taká náhoda nebola. Netancovala som, keď spolužiaci s rodičom. Iba som na teba myslela a predstavovala si ten náš. Viem, že si bol tam, keď som zaspala vedľa teba na cintoríne. O deviatej zamkli. Nebála som sa, oni sa báli mňa :) Aj v hodine tvojho odchodu, keď si trikrát zavolal moje meno, aj keď som bola na internáte a ďaleko od tvojej nemocnice, počula som ťa cez plece, tak sýto. 


Pamätáš? Ako si ma učil rozoznávať bylinky, huby od tých jedovatých, pitvať kura, s láskou sadiť čierne reďkovky vedľa červených, zvárať a milovať ticho na kopci v lese. 


Pamätáš? Ako si nám nechcel dovoliť nechať si nájdenú mačku, ale poprosila som ťa detským hláskom a odvtedy ich bolo 6? 


Pamätáš? Ako si ma chcel s bratom odnaučiť od cumlíku. Áno, ty šinter, si si myslel, že na to zabudnem, že? Nechutil mi ani ten opeprený, ani ten so soľou. Ale pomohlo.

 
Pamätám. Ako si mi priniesol bábiku Dorotku s hnedými vlasmi. Bola som príliš zvedavá ako jej asi pôjde plávanie v jarku. Povedal si, Janka, Dorotka už bude stále iba plávať tak nebuď smutná, veď si ju to naučila.


Pamätám. Ako si si zlomil nohu a v rádiu išla práve Pozor zákruta. Pripravila som ti svačinku, tak ako si to mal rád. Chlieb, masť a cibuľa. A ako dezert jablko, aby si sa vyzdravel. 


Pamätám. Ako sme šli s konvičkou po zmrzlinu. Držal si ma za ruku a smial si sa, že teraz sa ťa budú chlapi v robote pýtať, že či máš novú frajerku. A ako som vyhrala recitačnú súťaž a išli sme to parádne osláviť.  Ako sme len tak sedeli pod balkónom a pil si kávu, s lyžičkou vedľa prsta. Cítila som ako princezná, keď si ma pohladil po vlasoch a pošepkal, že si hrdý aj keď nevyhrám na karnevale za kostým.


Milovala som ťa za tvoju dobrotu, keď k nám zazvonili večer, že či nemáme doliať benzín z nášho auta. Dal si, s úsmevom za poďakovanie. "Vieš, Janka, ty pomôžeš niekomu a trikrát sa ti vráti, len to nesmieš čakať."


Chcem ti povedať... Stala som sa mamou. Nie, nie je to synček Jakub, ako som ti rozprávala, že nastopro bude. Volá sa Sofia. Už vie rozprávať, čo rozprávať - argumentuje ako právnička :) Pýta sa na teba. Ako si vyzeral, ako si sa so mnou hral, keď som bola malá ja a či sa budeš hrať aj s ňou. Vlastne hovorí v prítomnom čase. Tak dostávam také malé flešbeky. Viem, mamka rozprávala, že si sa tešil na vnúčatká a viem, že by si jej dal veľa, tak ako ona tebe. Ale poviem ti, je to fuška aj po tých 15 rokoch bez teba. Viem, sľúbila som ti, že sa prestanem trápiť. Tá bolesť sa transformovala do úsmevu, ale takého nového.


Bolo (je) mi cťou byť tvojou dcérkou. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Režisérka Spievajúceho domu: To, čo mi ľudia rozprávali, bolo strašidelné

Sláva Daubnerová sa v novej hre inšpirovala absurdným prípadom, keď žena štrnásť rokov týrala susedov opernou hudbou.

KULTÚRA

Zomrel Štefan Nosáľ, zakladateľ a dlhoročný vedúci Lúčnice

Štefan Nosáľ ostane navždy s nami, odkazujú členovia Lúčnice.

PLUS

Spievajúci dom týral operou celú ulicu

Je to najabsurdnejší susedský spor, ktorý sa na Slovensku odohral.


Už ste čítali?