Stretli sme sa ešte ako deti
vtedy sa hrala iná karmická nota.
Možno sa hral šansón, modré blues, na stredovekej lutne
dreveň voňavými husľami
či motýlia óda na ľudskú synfóniu.
Možno sa hral Hamlet
čítal Dostojevskij
milovalo v Christiánii
alebo sa maľovaľ potrét Dona Chauana,
keď opieral sa chrbtom k stromu a zabudla pri tom na oči
štetec ponechala v útrobe.
A možno sme tulácky naháňali vlastné tiene
a potom už len slávne prázdne siene
s čiernym a červeným kaviárom.
Čas však žije živý človek
Bojím sa, že ma hlas ticha oslepí
v tom zreteli stigmatického oka,
kde zrnká snového holuba privádzajú oblaky bezcenných nocí
na duo zvráskavených duší.
A ty si sa prestal usmievať
tak si dám kávu bez teba
aspoň to bude bez stigmy
Sedím na tom pni gnóma, neveriaceho apoštola.
Hviezdy v objatí neverných milencov.
Vesmírne krajiny s ružami uprostred,
na hlavách veniec pásikavých kvetov
a to všetko bez lupeňov
Veď mi už daj pokoj a odíď z hlavy
a dožič mi pekný život bez teba.
Na prahu hrán hrám
ruka ticha zakrývava mi tvár.
Zmiznutý ako uzimený vták
vlasy ovieva vánok- sever
ten je ručičkový kompas.
Bojím sa, že ma hlas ticha oslepí,
to ohlušujúce slnko v mori tvojho tieňa
Padáš mi do dlaní, mizneš v úsvite ranných slov
a ako mamonár vyletíš malým obločným dňom.
Je to príliš hlasné, aby sa to minulo s účinkami pravdy.
Príliš ohlušujúce
aby som ťa nepočula.
A môžeš si naďalej dlaňou zakrývať pavučinu pod nosom.
Dúhou mi je tvoja tabatierka
a nedohorený tabak v malej podkrovnej.
Aké ľahké byť priateľom na rozhraní dvoch lún
na hrane sna a bdenia.
Ktosi otvoril dvere námesačníkovi,
nástenné hodiny sa pohli a zmenili svoj smer.
Vitaj u mňa, dáš si cigaretu?
Popol pomaly sadá ti do vlasov
Raz šepot, potom tvoj dym, dych
slová bez slov.
A potom?
Potom ozajstné ticho
nádherný zvuk ticha.
Rieka ticha, snový sen
to všetko ti darujem.
A tak sedela som v rybom oku
ovievala si tvárou šál.
Rybník vypršal sa do času
a ten sa začal sypať naopak.
